Je to taký epický thriller. A zďaleka nie feministický, ako by sa mohlo zdať, je to film pre každého. Ako nádherný obraz, ktorý ožije. Rozpráva príbeh veľkej legendy. Grófku Báthoryovú označovali ako šialenú čarodejnicu, upírku, vrahyňu. Jakubisko sa, naopak, pýta: Čo keď nebola démon, ale iba mimoriadna žena?
A ako film na to odpovedá?
Hlavné bolo ukázať grófku ako milujúcu ženu, ktorej láska sa nemohla naplniť. Žila v dobe krvavých bojov. Najtragickejšie je, že ona nemôže byť jednoducho šťastná. Myslím, že je to mimoriadne emocionálny film so vzrušujúcim príbehom, ktorý je napríklad v Amerike úplne neznámy. Juraj Jakubisko si históriu upravil, ale keď rozprávate príbeh, vždy trochu meníte dejiny. Pridávate rozprávkový, snový prvok, aby to divákov strhlo a nepozerali sa na dokument. Keď sa ľudia v kinách rozplačú, budem šťastná.
Koľko mejkapu na vás pri nakrúcaní spotrebovali?
Veľmi veľa. Celú tvár som mala bielu, musela som byť úplne bledá. Grófka bola veľmi málokrvná – preto pila krv a v nej obsiahnuté železo.
Fyzická podoba bola pre režiséra Jakubiska veľmi dôležitá?
Je absolútny perfekcionista. Napríklad tie nádherné účesy! Neboli bezúčelové, poukazovali na postavenie, bohatstvo a extravaganciu Alžbety Báthoryovej. Zároveň odrážali dobu, v ktorej žila. Keď som bola taká unavená, že som si ani nepamätala text, stačilo, aby ma obliekli, nalíčili, načesali a ja som sa cítila ako grófka. Kedykoľvek som všetko mala na sebe, bolo to ako kúzlo, začala som sa správať a myslieť inak.
Také kúzlo asi nebolo zadarmo. Ako ste ho privolávali?
Často som vstávala o šiestej ráno, aby som bola pripravená na siedmu večer. Niekedy sme pracovali šestnásť hodín. Tie účesy boli hrozne ťažké, nuž som musela vymýšľať všetko možné, čo by ich mohlo podoprieť. Nemohla som ani hýbať krkom, ako by som na hlave nosila kamene. Potom som mala radosť už len z toho, že sa môžem voľne pohybovať. Bola som úplne vo vytržení a všetkým som ukazovala: Pozrite sa, pozrite, môžem otáčať hlavou!
Vlastne potvrdzujete, čo je o Jakubiskovi známe: nakrúcanie s ním býva extrémne.
Skutočne, ale vyplatí sa to. Raz sme nakrúcali asi osemnásť hodín, už som plakala, že nemôžem, ale potom tá scéna vyzerala veľmi vierohodne. Náročné bolo aj to, ako sme filmovali v zime aj v lete. Najskôr, keď mrzlo, som bola vďačná, že máme také nákladné kostýmy. Lenže v lete, v príšernej horúčave, som v nich trpela. Neverila som, že môžu byť také ťažké. K tomu sme za sedem mesiacov pochodili asi šestnásť hradov a zámkov po celom Česku i Slovensku. To bolo veľmi odvážne.
Odvážne?
Väčšinou sa začne, a keď sa nestíha, skončíte v štúdiu, kde jeden hrad znázorňuje všetkých tých šestnásť. Ale oni to neurobili. Pre Juraja bolo dôležité využiť atmosféru, a tak sme stále boli na cestách. Skoro nikdy som nevedela, kde budem spať ďalšiu noc. Po nakrúcaní sme sa zbalili a vyrazili sme. A najhoršie na tých hradoch sú schody.
Prečo práve schody?
Keď sme chceli pauzu, museli sme niekam ísť po dlhom úzkom kamennom schodisku. Radšej som zostávala na scéne. Kým by som niekam došla a vrátila sa, trvalo by to hodiny. Často som za celý deň nevidela denné svetlo.
To sa teda Jakubiskovi splnilo, tá atmosféra so všetkým, čo k tomu patrí.
Tieto miesta v sebe nesú históriu a spomienky na dobu dávno minulú. Pomáhalo mi, že som si to uvedomovala. Cítila som charakter Alžbety Báthoryovej.
Nemáte chuť sa po takejto skúsenosti vrátiť aspoň načas k divadlu, kde ste začínali?
Divadelné dosky sú najlepšia škola a veľa mi dali, ale milujem film. Kameru, štáb, cestovanie, celé nakrúcanie. Divadlo sa od toho veľmi líši. Mám rada oboje, ale keď si mám vybrať, je to film.
Ktorú svoju rolu považujete za najlepšiu?
Asi práve Alžbetu Báthoryovú. Myslím, že ako herečka som vďaka tejto postave naozaj vyrástla. Veľká lekcia. Nakrúcalo sa dlho, deň čo deň, a tak mám pocit, že ma to naučilo disciplíne. Keď som zvládla toto, musím zvládnuť čokoľvek.
Ako ste sa pripravovali na nakrúcanie?
Veľa fyzicky. Tanec, šerm, to ma bavilo. Ťažká bola hlasová a jazyková príprava, pretože Alžbeta hovorila niekoľkými jazykmi, čo ukazovalo jej vzdelanosť. Ja som pre zmenu potrebovala mať v angličtine, ktorá vo filmu nahrádzala dobovú latinčinu, ten správny prízvuk.
Až vám niekto po rokoch povie meno Juraj Jakubisko, na čo si hneď spomeniete?
Zdá sa mi, že jediné, čo som kedy videla Juraja robiť, bolo krútiť hlavou a opakovať: ,,Nie, nie, nie." Vyslobodením bolo, keď, naopak, povedal: ,,Áno, áno, áno.“ Každý milimeter filmu musel byť dokonalý, inak nebol šťastný. Fajčil malé cigary a vždy mal so sebou nádherné knihy, do ktorých si maľoval a robil poznámky. Vyzeralo to ako umelecké dielo. Ako kaligrafia.
Ako ste sa dorozumievali?
Prekážalo mi, že s ním nemôžem hovoriť priamo. Želala som si, aby som vedela plynule po slovensky. Mali sme prekladateľa, ale nevedela som, či prekladá presne tak, ako som to povedala. Jedinú istotu som mala, keď som režisérovi napísala list – to som vedela, že mu preloží slovo za slovom. Ale písať listy, to zase chcelo čas, a toho bolo málo.